Architektúra a dizajn – determinanty úspešnosti developerského projektu

  • 24. 6. 2009

O exteriérovej či bytovej architektúre, ale aj o interiérovom dizajne sa na Slovensku hovorilo vždy iba okrajovo, ako keby išlo o výlučné domény solventných, extravagantne založených ľudí, ktorí si takéto „výstrelky“ môžu na rozdiel od väčšiny dopriať. Dvojnásobne to platí teraz – v zložitých a nevyspytateľných krízových časoch, keď je otázka finančných limitov firmy či jednotlivca nadradená všetkým ostatným aspektom. Čoraz viac ľudí začína svoj „návrat k skromnosti“ manifestovať zvažovaním pomeru cenovej dostupnosti a užívateľskej hodnoty nehnuteľnosti, pričom kategórie ako nadštandard, komfort, luxus pomaly strácajú na priorite.

Z posledného diskusného stretnutia pred letnými dovolenkami, ktoré pod názvom Definovať kritériá úspešnosti projektu očami architekta sa pokúsil Roman Talaš (SIEBERT + TALAŠ). Pripomenul tri najdôležitejšie, ktoré už pred 2 100 rokmi zaviedol rímsky staviteľ Vitrivius: trvácnosť (firmitas), užitočnosť (utilitas) a krása (venustas). „Súčasnosť je založená na minulosti – ako bolo vtedy, tak je i teraz,“ uviedol Talaš, pričom k štandardným veličinám, ktoré musia byť navzájom vyvážené a jednoznačne zakotvené v zadaní pre architekta, priradil v dnešnej situácii územný plán (regio) a rozpočet (expensio). Ide o nadradené princípy tvoriace základný rámec a zadanie pre celú odbornú verejnosť. Najprchavejším prvkom je krása – na Slovensku bola doteraz podľa neho súťaž o najkrajšiu (no najnedosiahnuteľnejšiu) vizualizáciu.

„Trvácnosť bola za prvej republiky lepšia ako dnes, brizolitové omietky vydržali oveľa dlhšie,“ porovnal Talaš vývoj jedného z trojice kritérií. Ako však upozornil, bez toho, aby architekt nesledoval náklady ešte v priebehu vývoja projektu, rastie riziko, že sa doň „nestrafí“ a ohrozí tak jeho úspešnosť. Projekt dostane vyššie trhové výstupy, začne sa šetriť, čo ovplyvňuje riešenia a mení jeho podstatu. V zabehnutých trhových ekonomikách je viac ako dvojnásobok priemerného životného priestoru. Kardinálnou je podľa neho otázka, ako nastaviť vzťah medzi jeho verejnou (mestskou) a privátnou časťou (stromy medzi domami, domy medzi stromami, zabezpečený voľný priechod).

Koncepcia, komunikácia, spolupráca

„Bratislava mala veľkú šancu – otázka je, prečo to takto dopadlo, keď napríklad v ČR vidíme za porovnateľných finančných podmienok lepšiu architektúru,“ zareagoval architekt Miro Minca z ateliéru dizajnu Art of Skin na otázku, prečo nie je v slovenskej metropole jediná vyslovene „pekná“ výšková budova.

V ďalšej časti prezentácie predstavil už mekku dizajnu – talianske Miláno, ktoré sa koncom apríla 2009 stalo centrom dizajnérskej svetovej elity (pozri Salone del mobile – Milano 2009: Existujú hranice dizajnu?). Medzi najmocnejšie impulzy podujatia zaradil nové „krízové“ riešenia – recyklovateľné plastové materiály, nové štruktúry a textúry, šetriace a úsporné produkty (papierové tienidlá, akrylátové svietidlá), grafický dizajn, nábytok z používaného starého nábytku, svietidlá vyrobené z odpadu kovovýroby (stružliny) alebo graffiti ako dizajn na súpravách milánskeho metra.

„Dizajn je o koncepcii, komunikácii, spolupráci, ľudskom merítku, vzťahu k prírode. Je všade okolo nás, len ho treba nejakým spôsobom objednať. Spoločenská objednávka bola u nás asi menšia, pokiaľ ide o estetické kritériá. Je to celé o ponuke a dopyte,“ odpovedal Minca na otázku, či sú developeri a klienti na Slovensku ochotní takéto prístupy akceptovať.

Ilustračné foto – Miro Minca (Miláno)