[caption id="attachment_7963" align="alignright" width="300"]
Z nominovaných prác nemožno nespomenúť schody na bratislavskom Hradnom vrchu, námestie Habánsky dvor vo Veľkých Levároch, rustikálny dvor v bratislavskom Lamači, rekonštrukciu domu č. 12 na Sobotskom námestí v Mestskej pamiatkovej rezervácii Spišská Sobota, Kultúrnu besedu v Novej Dubnici, rekonštrukciu kaštieľa v Tonkovciach, Meštiansky dom na Nedbalovej ulici a nadstavbu paláca Motešických v Bratislave, rekonštrukciu Desswffyho paláca a hotela Tulipán v Bratislave, Štátnu vedeckú knižnicu v Košiciach, kúpeľné vilky v Novom Smokovci, bytový dom na Školskej ulici v Nitre, Chatu rybára v Sekulicach, Sladovňu na Sedlárskej ulici v Bratislave a celý rad polyfunkčných i rodinných domov po celom Slovensku.
Architektúra nie pre jednu vernisáž
Vernisáž sa už konala, ceny už udelené sú. Ale výstava v Považskej galérii umenia v Žiline potrvá až do 28. novembra 2010. Všetky nominované i víťazné práce sú tam vystavené. Čakajú na tú najdôležitejšiu – cenu obyčajných ľudí. Pretože architektúra by nemala slúžiť len hŕstke naslovovzatých odborníkov, ale takisto najširším vrstvám spoločnosti – teda nám všetkým. Nie pre jednu vernisáž všetko toto dielo vzniklo. Do akej miery sa naozaj podarilo, aké svedectvo si ním vystavujeme sami sebe a čo z toho zanecháme našim potomkom – to ukáže až čas.
A ešte čosi: to porovnanie s francúzskym Cézarom v úvode príspevku nie je ani trochu náhodné, samoúčelné. Inšpiruje celý rad analogických otázok. Do akej miery bol deviaty ročník CE.ZA.AR-a skutočným odrazom našich národných, slovenských architektonických trendov? A existuje ešte vôbec niečo také tvárou v tvár globalizácii vo svetovej architektúre? Bránime sa jej – alebo sa jej, naopak, pasívne, ba s istou dávkou (ne)kultúrneho masochizmu, podriaďujeme? Odpoveďou na ne by mohol byť práve CE.ZA.AR 2010.
Foto – Slovenská komora architektov